Vážené panie poslankyne a páni poslanci,
obraciame sa na Vás v mene Občianskeho združenia „Právo Staromešťanov na bývanie“, ktoré zastupuje záujmy nájomníkov v čiastočne alebo v úplne reštituovaných domoch. Chceme, aby ste nás vypočuli a spolu s nami porozmýšľali ako riešiť zložitú situáciu, v ktorej sme sa ocitli.
Iste uznáte, že Bytový zákon z roku 1993 (182/1993 Z. z.) jasne deklaroval politickú vôľu previesť štátne byty prostredníctvom obce do vlastníctva nájomníkov. Jeho novelizácia z roku 1995 dokonca obci priamo ukladá povinnosť previesť byty do osobného vlastníctva, ak o to požiada minimálne 50% nájomníkov. Na druhej strane však v tomto zákone pribudol dodatok „ čím nie je dotknuté predkupné právo spoluvlastníka“, ktorý túto povinnosť v čiastočne reštituovaných domoch sťažuje a celkom nesystémovo a neprimerane zvýhodňuje reštituentov na úkor nájomníkov. Dôsledkom tohto malého dodatku je, že nech už je podiel reštituenta akokoľvek malý, dajme tomu 10%, má predkupné právo na odkúpenie zvyšného obecného majetku. Ak je teda v dome 10 bytov, tak namiesto toho, aby sa reštituentovi vrátil jeden byt, získava predkupné právo na ďalších deväť bytov. Je pravda, že obec svoj podiel predať nemusí, avšak jej možnosti ako previesť byty do osobného vlastníctva nájomníkov sú týmto dodatkom značne obmedzené. Obec sa síce môže pokúsiť dohodnúť sa so spoluvlastníkom na reálnom rozdelení ideálneho spoluvlastníctva na jednotlivé byty, resp. rozdeliť dom na bytové a nebytové priestory, uplatniť si predkupné právo, prípadne si ho vynútiť podaním na súd, avšak všetky tieto kroky sú náročné na čas a na zdroje. Aj z toho dôvodu sa obec najčastejšie rozhodla predať svoj podiel súkromnému spolumajiteľovi (menšinovému či väčšinovému), čo prinieslo do obecnej pokladnice podstatne viac peňazí než by plynulo z prevodu bytov do osobného vlastníctva. Z hľadiska etického a pragmatického sú však takéto rozhodnutia sporné, keďže vážne poškodzujú nájomníkov, jednoznačne ich diskriminujú a samotný problém aj tak neriešia. Takéto rozhodnutia sú v rozpore s funkciou obce, ktorá sa predsa konštituuje preto, aby chránila záujmy svojich občanov.
Rozporuplnosť novelizácie Bytového zákona, postupne okliešťovanú právnu ochranu nájomníkov a dereguláciu nájomného považujeme za hlavné príčiny, prečo sa na prahu existenčného ohrozenia ocitlo v SR minimálne 60 tisíc rodín.
Je dôležité tiež povedať, že politické rozhodnutie vrátiť občanom vyvlastnený majetok (Zákon o reštitúciách, 1991) považujeme za správne, avšak zákon o reštitúciách bolo potrebné domyslieť tak, aby nespôsoboval nové krivdy. Je zrejmé, že v prípade bytových domoch, v ktorých počas niekoľkých desaťročí žili, bývali, pracovali a starali sa oň konkrétni ľudia, tieto krivdy spôsobil. Reštitučný zákon bude naďalej vyvolávať ostrý konflikt medzi nájomníkmi a reštituentmi, pokiaľ sa nevytvorí fond a pravidlá, podľa ktorých sa „obete reštitúcií“ odškodnia. Zákon však na žiadne odškodnenie nepamätal a ani sa neusiloval počet obetí minimalizovať. Možno tvorcovia zákona predpokladali, že bremeno reštitúcií sa rozdelí medzi reštituentov a nešťastných nájomníkov, ktorí najprv prídu o právo kúpiť si „svoj“ byt a potom v dôsledku neúmerne vysokého nájomného aj o strechu nad hlavou. Je jasné, že štát sa nemôže zbaviť tejto zodpovednosti a preniesť ju na nájomníkov v reštituovaných domoch. Nájomníci v žiadnom prípade neboli tí, ktorí domy znárodňovali. Títo ľudia žili v predmetných bytoch v dobrej viere a v súlade so zákonmi. Veď byty im pridelil štát alebo ich získali výmenou za družstevný alebo iný štátny byt.
V demokratickom štáte a v každej slušnej spoločnosti platí rovnosť všetkých občanov pred zákonom. Z toho základného ústavného princípu vyplýva, že nie je možné, aby pre časť občanov Bytový zákon platil a pre inú kategóriu neplatil. Ak sa tak deje, považujeme to za diskrimináciu s vážnymi sociálnymi, zdravotnými a ekonomickými dôsledkami. Našu diskrimináciu napokon vystupňovala do netolerovateľnej miery novelizácia Občianskeho zákonníka, podľa ktorej súkromný majiteľ nie je už povinný poskytnúť nájomníkovi náhradný byt, ale len ubytovanie. Oddialený zákon o deregulácii nájomného vkladá do rúk súkromným vlastníkom obytných domov účinný ekonomický nástroj, ktorým nás – nechcených nájomníkov – z našich domovov napokon vyženie a spraví z nás bezdomovcov.
V tejto situácii už nemôžeme mlčať a tŕpne znášať dôsledky nedomyslených zákonov. Zákony, ak zvýhodňujú jednu skupinu občanov na úkor druhej a zakladajú bezprávie, nebudeme rešpektovať a pokúsime sa ich zmeniť. Je treba novelizovať Bytový zákon a zvýšiť právnu ochranu nájomníkov. Ďalej navrhujeme, aby tí občania, ktorí žijú v privatizovaných domoch, boli plne kompenzovaní, a to buď možnosťou odkúpiť si podobný byt do osobného vlastníctva za rovnakých podmienok ako ostatní občania alebo náhradou škody vo výške trhovej ceny ich bytu. Kompenzačný fond by mal vytvoriť štát spolu s obcami. Sociálne byty, o ktorých sa najviac hovorí, nepovažujeme za dobré riešenie našej situácie, keďže riešia len otázku bývania, ale nie otázku ekonomickej diskriminácie.
Vážené panie poslankyne a vážení páni poslanci, ďakujeme za Vašu pozornosť. Veríme, že aj Vy prispejete svojimi nápadmi k spravodlivému riešeniu opísaného problému. Veríme tiež, že odteraz neodsúhlasíte žiaden predaj obecného majetku v bytových domoch súkromným osobám alebo firmám a že sa budete zasadzovať o také riešenia, ktoré povedú k prevodu bytov nájomníkom, minimalizujú počet reštitúciami postihnutých občanov a adekvátne ich kompenzujú.
Ďakujeme za vypočutie, pochopenie a podporu spravodlivej veci.
Ing. Kristián Straka, predseda OZ,
Ing. Adriana Györkiová a Prof. PhDr. Jana Plichtová, PhD, podpredsedníčky OZ
V Bratislave, 21. 5. 2007